Poludnie (inšpirované knihou Fridricha Nietzcheho – Tak hovoril Zarathustra) Farebný dym pred očami pôvodcu odvrátiť zrak od tvorcu. Odvaha sa chce siať tú knihu musíš mať.
Osolená káva, osolená slzami, boli sme si blízki, odrazu sme neznámi, sedím v bare, kde sme boli spolu, keď si ma bozkami pritlačil k stolu,
No a čo, že len kradnem vzduch tým, čo dychtia po živote? No a čo, že sa len brodím bažinami zabárajúc sa čoraz hlbšie – do seba? No a čo, že nesnívam a nehľadím vpred, že iba tápem a chúlim sa v tmavom kúte? No a čo, že topím sa – sama v sebe, v oceáne ticha a prázdnoty? No a čo, že možno nestihnem […]
Navždy a naveky zapadla kniha prachom. Spomienky spojené s bolesťou a so strachom.
Anonym nám odoslal(a) nasledujúcu báseň: „Ako potkan v komore Hrabem sa vo svojom názore Či je dobrý a či zlý Kto to dneska posúdi
Anonym nám odoslal(a) nasledujúcu báseň: „Pravda je náboj z vystrelenej zbrane, keď trafí klamstvu do očí A balistik nevie, čo s fyzikou sa stane, keď od svojej dráhy odbočí
Človek vydal sa do lesa, Popod prekliate nebesá, Kde temnota a tŕne vládnu, Netvor chystá mu pascu zradnú.
Srdce krvavé, v rukách svojich mám, Posledné slnka lúče svietia na cestu zradnú, Pred vlastným osudom unikám, Tŕnisté ruže na hrobe vädnú.
Na mohutnom strome visia si červené plody, Ohnivým lístím, pýši sa osamotený ker, Sťa vytiahnuté z krvavej vody, Živí sa nimi tajomná zver.
Najnovšie komentáre