Les

Človek vydal sa do lesa,
Popod prekliate nebesá,
Kde temnota a tŕne vládnu,
Netvor chystá mu pascu zradnú.

Za sebou ruží lupene zanecháva,
Pod mohutným dubom pomaly zaspáva.
Chladný šepot z dier sa ťahá,
V zemi leží tvár bledá, nahá.

Bytosť drahá človeku,
Spriada pomstu odvekú.
V jazere jej hrob mal byť,
No nemohla sa utopiť.

Žena v plášti posledný liek namiešala,
Tvári živej s úsmevom ho ponúkala.
Ona stratená a smädná,
Vypila jed do dna.

Tam končí sa jej život skromný,
Jej život krehký, drobný.
Človek zo sna preberá sa,
Skazy brána otvára sa.

Netvor v plášti nápoj drží,
Vyje veniec z modrých ruží.
Ľudská duša pravdu pozná,
Smrť tváre bola pomalá a hrozná.

Úmyselná nebola tváre vražda,
Vie to bytosť lesná, každá.
Ľutuje svoje činy, v plášti telo,
Ľutuje ich po nociach bdelo.

Prenikajú slnka lúče cez koruny stromov,
Človek vrátiť by sa chcel domov.
Pravda na svetlo už vyšla,
V plášti Žena s odpustením odišla.