V drevenej lavici sedím, pohľadom smerujúcim z okna von. Kladiem si otázku, či sama seba ešte vôbec verím a či má zmysel ďalej veriť svojim snom.
Tak veľmi túžim byť vtákom a nechať sa unášať, slobodným vzdušným tlakom. Tak veľmi by som chcela len rozprestrieť krídla a letieť tak veľmi by som o svete ľudí, nič nechcela vedieť.
Pre sny, pre tie nenaplnené. Pre nádej, čo stratila sa v diaľ. Pre vieru, ktorú som mal tak rád. Pre teba, čo spoznal som a nezabudnem kým tu budem stáť.
Nepriniesol si mi nič, bolo to vo mne. Nepotešil si ma, tá radosť tam už bola.
Milujem ťa a pritom ťa nenávidím. Chcem ťa držať v náručí, no mám strach. Chýbaš mi a cnie sa mi po tvojom hlase. Srdce volá o pomoc a nevie kadiaľ ísť.
Cítiť, ako život tečie pomedzi prsty a nie a nie sa zachytiť, ani o kúsok zdrapu, či kúsok hmlistý, čo aj tak prefrčí mi cez prsty.
Pamätám si ťa, ako by to bolo včera keď uvidela som, tie oči krásne a vlasy tmavé. Nemohla som dýchať, lebo hneď vedela som, že ty a tvoja láska, zotročia ma zťažka. Čo len si ústa otvoril, bola som tvoja na veky. Už je to dávno, čo sme sa spatrili a ja už viem, že láska ti často ublíži. Milovať niekoho z celého srdca, je […]
Z národa hrdého stal sa flám a i vďaka starosti otcov, mám. My dnes sme tým čím sme sa stali, […]
Ako bohyňa si letím nad oblakmi, bledo modré chumáče popri mne sa mihajú. Je to ako lietať medzi obrazmi, ktoré lietať za mnou nestíhajú.
Len tak sedím vo svojom hrade, mohutné múry sa okolo mňa zdvíhajú. Premýšľam o ďalšom mojom páde, tiene mŕtvych sa okolo mňa mihajú.
Najnovšie komentáre