Hviezdy

mohutné múry sa okolo mňa zdvíhajú.
Premýšľam o ďalšom mojom páde,
tiene mŕtvych sa okolo mňa mihajú.

Množstvo myšlienok vo mne víria ako prach,
na poličke mojej čiernej minulosti.
Veď ja som vlastných snov vrah,
priznávam, vo všetkej svojej počestnosti.

Nieto odpustenia sebe samej, od mojej duši,
ťažko sa odpúšťa, niekomu koho máš rád.
Nie ľahko sa žije, keď sám seba rušíš,
keď od seba cítiš zatuchnutý smrad.

Každým svitaním si premietam,
veď to vari nie je hriech!
Žiť bez tejto myšlienky odmietam:
“chcem žiť vo vysokých hradbách bez striech.”

Len načiahnuť ruku v nočnom svite,
ukradnúť pár z tých skvostných hviezd.
Natiahnuť si ich na zlaté nite
a pripraviť im v hradbách pár svojich hniezd

Veď možno by osvietili moju dušu,
tak ako osvetľujú v noci chodníky.
Možno nebude treba vyťahovať kušu
a možno len osvietia mojím snom pomníky.

Každým dňom má ta myšlienka máta,
že vezmem si tých hviezd pár.
Keď ich nevezmem, zavolajte mi kata,
tým získate pozvanie na môj kar.