Otrok

Tak veľmi túžim byť vtákom
a nechať sa unášať, slobodným vzdušným tlakom.
Tak veľmi by som chcela len rozprestrieť krídla a letieť
tak veľmi by som o svete ľudí, nič nechcela vedieť.

Tak veľmi by som chcela odletieť do zabudnutia
ďaleko až priam do starnutia.
Možno keď sa vrátim naspäť, ľudia dospejú
možno sa už smutným veciam, konečne dosmejú.

Opäť prichádzajú vojny, nepokoj a vzbura
z človeka sa stal už iba peňazí sluha.
Bože môcť tak odletieť, na najvyšší vrchol hory
a sledovať ako pomaličky iskra života v ľuďoch zhorí.

Však už viete ako chutí moc
nie je čas už kričať o pomoc ?
Čo sa to deje ? Čo znamená to biele svetlo miesto mojich rúk ?
Aj vy počujete ten tichý varovný zvuk ?

Prečo sa tá žiara zväčšuje ?
Prečo sa moje telo zrazu zmenšuje ?
Dostala som veľké biele krídla
spolu s nimi, som sa zo zeme zdvihla.

Letím na vysokú horu o pomoc kričať
no zrazu mi niečo na krku začalo rinčať.
Stiahlo ma to na zem, do klietky ma dali
oni sa už svojej slobody vzdali.

Boli to ľudia, ktorý mi prekazili šancu pomoc zavolať
chceli aby som už nikomu nemohla ich svinstvo žalovať.
Chytili sekerku, odťali mi hlavu, odťali mi krídla
ukázali aká moc, sa v nich za peniaze skrýva.

Zabili vtáčika, zabili nádej
a teraz, svoje svedomie liečia, so slovom nalej.
Vtáčik je mŕtvy, nádej zhasla
voľba ľudí je opäť jasná.

Nikto nechce pomôcť, neveria prorokom
oni sa radšej rozhodli, ostať naveky otrokom.
 

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *