Tichý rozhovor

O výrečnosti mlčania.

Sánku moju nežne vezmeš v svoju dlaň,
aby zistil si, či v očiach neukrývam žiaľ.
Oči sklopím, nech ukryjem si bolesť svoju,
no ty zrakom prenikneš až v dušu moju.

Chcem byť silná, no slza prezradí ma zas,
zvlhčí oči moje, zazrieš slabé chvenie rias.
Bozkom prejavíš, že pevne stojíš pri mne,
to odhalí mi srdce, už nesprávam sa umne.

Pustím príval sĺz, ťažoba mi padá k nohám,
dlaňou svojou dlho venuješ sa mojim slzám.
Vďačná som ti za rozhovor náš taký tichý,
schúlená v objatí s láskou prijímam tie city.

Ticho, nežne bolesť snímaš z mojich pliec,
hoci netuším, čo na to všetko mám ti riecť.
Dávno vyplavila som už pálčivú tú bolesť,
však túžim ochranou tvojou nechať sa viesť.

Nepohnutým gestom najavo mi nežne dáš,
že nech deje sa čo chce, takú rád ma máš.
Za tie slová tiché, objímem ťa silno, pevne,
nech vieš, že istá som si, že stojíš pri mne.

Tak bez slov ticho upevnil si lásku našu,
pre to životom jem i ja tvoju horkú kašu.
Preto milujem ja slabé stránky tvojho ducha,
pre tieto chvíle v hrudi mojej srdce búcha.