Slovo

Čo vlastne znamená a čo spôsobí slovo.

Jednoducho ušami ti zľahka vojde v tvoje telo,
bez klopania, nepýtajúc` sa na nič, smelo.
Hlavu nečakane zaplaví ti myšlienkami,
smelé jedno slovo, ticho ukryté medzi vetami.

Neznamená nič, no smie zároveň všetko,
ťažko z hrdla vychádzajúc`, naopak i klzko.
Čestné môže byť, však práve tak aj krivé,
prchavé jak býva dym, a pritom i večne živé.

Žiaru zlata môže mať, však práve aj mačacieho.
Oklame ťa, hoc hláska nepočuješ z hrdla jeho.
Nemá tvar a nemá váhu, nemôžeš ho ovoňať,
no slovo jedno také ti môže masku z tváre sňať.

Nemá nohy, nemá krídla a predsa svetom letí,
hľadajú ho starci, zrelé matky, hľadajú ho deti.
Nemá šaty, nemá tvár, však i tak ho spoznáš.
Slovo, čo zblíži ľudí, keď z úst ho náhle vydáš.

Váhu mieru, vojen, lásky, nenávisti v sebe nosí,
hoc` hovorí k tebe, nepočuje, môžeš ho i prosiť.
Spútané je slobodou, nemôžeš ho navždy väzniť,
prerastie ti telom, keď nebudeš s ním chcieť žiť.

Pohladiť ťa vrúcne vie, zatriasť celým telom,
nepokoj ti vyvolať, chaos v srdci smelom.
Slovo jedno také, čo nikto nikdy nikde neuzrel.
Práve to, čo udrží len málokto si stále na uzde.

Jednoducho napísané cez oči ti v dušu vojde,
ostane si na papieri tak dlho ako to len pôjde.
Nestratí sa navždy nečakane z mysle tvojej,
jazyk v pravý čas ho vydá pre účely svoje.

Neženie ho večný čas a nebrzdí ho krutý mráz.
Nemá vek a nezná váhu liet, nežije len raz.
Nezná, čo je sklamanie, nevie čo je smiech.
Však ľahko z úst vypustené spôsobuje hriech.

Púta k sebe ľudské duše, rozdeľuje životy,
zastavuje príval sĺz, vyvoláva smiechoty.
Dáva veciam zmysel, deťom malým meno,
skrýva v sebe múdrosť liet, hoc` sa tvári nemo.