Strom

Niekde v diaľke, na konci zelenej lúky,
stojí krásny, na pohľad silný strom,
nik nevie či prežil veľké búrky či muky,
len si tam stojí a ja vidím sa v ňom.

Možno by chcel sa pohnúť vpred,
možno sa pýta už niekoľko liet,
či jeho srdce a korene sú pevné
či nepatrí už do stolárskej dielne.

Má mnoho zárezov a vetvy zlomené,

tak ako moja duša i srdce zronené,
pýta sa sám seba či má sa už vzdať,
či nechať vtáky tu hniezdiť i vzlietať,

či držať konáre vzpriamené stáť,
či svoje city stále len pre ňu mať,
či nechať sa podvoliť rokom a čakať,
kým vezme si pán času čo mu patrí,
čo jeho rany len otvára a viac jatrí.

Tak korunu svoju skláňa a vzdychá,
či ranila ho viac láska a či pýcha,
však teraz už nehrá veľkú rolu,
lebo vie že už má aj tak smolu.

Lebo tie krásne roky sú už preč,
keď aj kvapky dažďa boli krásne,
keď vravel si „len si nežne teč“,
kým vo mne smrť všetko zhasne,
a ty láska, ty moje rany lieč.

Ten strom tam na tej lúke stále stojí,
môj pocit je, že je v plnej zbroji,
lež nevidím až do samého vnútra,
akú bolesť si prežil a nad čím húta,
či viem mu pomôcť, či už je to márne,
či ešte nádej má, či už mysľou starne.

To vie len on, ten mohutný, krásny strom
čo závidel som mu a videl som sa v ňom.
5.00 avg. rating (92% score) - 1 vote

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *