Tieň

Stoj, postoj s neutíchajúcou predtuchou a nutkaním viesť beh,

za snami, nádejami, za krajším trávnikom, farebným zajtrajškom,

všetko v mysli jasné ako letné slnko a mizivé ako jarný sneh.

Predsa vytrvalé či nástojčivejšie každým novým dňom.

To, čo vyzeralo ako bežná, kľudná, životne daná pešia chôdza,

pretkávaná konármi, kameňmi či rozmanite náročným terénom,

každý pohyb, slaná slza, ktorú vyrobila hrôza,

bola behom nekonečným pred prázdnym dnom.

Len pozorný pohľad vytrvalcov na dno prázdne

poskytol letmý pohľad na starostlivo uschovaný tieň.

Ten, ktorý ani bežec nemyslel, že zvládne

dúfal, že unikne len.

Dá sa ujsť pred vlastným tieňom i keď dáte vlastnú silu, priateľstvá či vzťah ?

Na ťažkej kovovej tácni, ktorú trasúce sa ruky podávajú do neznáma

nerobí sa ľahko tento pre bežca prirodzený ťah,

avšak jeho hviezda mu za to ticho šepká „Si sťa dáma „(tak žiadna dráma)

Krajina tmavých lesov, krajina slnkom zaliatych lúk, či živých horských potokov,

scenéria sa strieda v závislosti rýchlosti tempa zarputilého bežca.

Tvrdohlavý pohľad na oblohu, nakoľko je potrebné vykonať ešte pár krokov,

a následne nezastaviteľný pohyb vedúci z kopca.

Zastavil sa bežec, ktorý chcel spoznávať ponuku neznáma mimo krajín jemu známych,

pripravený hľadať miesto, kde chcel ponechať svoj tieň.

Kde je nekonečno, tmavé, chladné miesto a odpočinok predkov dávnych,

kde chcel plniť vytúžený sen a cieľ.

Položil svoje unavené telo, vedome spomalil svoj zrýchlený dych,

uvoľnil myšlienky dlhodobo obývajúce jeho sieň.

Spomienky na všetky prebehnuté krajiny a krásu či surovosť v nich,

pomaly pokojne vydýchol a pokorne prijal svoj tieň.