Prvý krok

Prečo by sme nemali chodiť so sklopenými viečkami…

Do sveta materiálneho bohatstva zakliata,
spútaná slobodou jedinečnosti svojej duše,
čakať pohladenie ľudského tepla odsúdená,
bez dotyku chápajúcich očí, jak tŕň ruže.

Ostrosťou čistého hĺbky zraku obdarená,
nežnými perami, čo ukrývajú slovo zlata,
bolesťou pochopenia už dávno vykúpená,
zrodená jak bájny Fénix, no z kaluže blata.

Pohľadom večne na dol tak upriameným
ukrývaš zrak pod viečkami zasnených očí.
Dokonalé krivky nádychom zamatovým
pokrýva hebká tváre pokožka až do uší.

Krehkosť z tvojho tela celého ti vychádza,
to cťou by bolo ľúbiť pre muža každého.
Ladnosť krokov náhodne k pohľadu zvádza
tušením, že tam ukrývaš dobré zo zlého.

Zdvihnutím pohľadu pretrhneš uzavretosť,
dušu svetskou krásou uvidenou pohladíš.
To symbolom prístupnosti stane sa dosť,
očami zdvihnutými mužom viac prezradíš.