Nežné pohladenie

O vzácnych chvíľach, keď túžime po vnútornom pokoji

Vojdi pokoj v doráňané srdce moje nahé,
nežne utíš unavenú dušu sladkou hudbou.
Krehko rozkáž stále zamračenej už oblohe,
nech slnko ukáže sa a pohladí ma nehou.

S vďačnosťou nastavím mu svoju tvár,
nech v lícach rozprúdi sa stuhnutá mi krv.
Popros osud, ktorý životom ma vyčerpal,
nech nesúdi ma, kým neobzrie si činy prv.

Dovoľ vánku nežne objímať mi telo moje,
nech dotykom svojim posilní mi dôveru.
Prísne prikáž svojej rozbúrenej riečnej vode,
nech ovlaží mi telo moje čistotou, tak veru.

Tajne zvolaj víly, čo kvetmi lúkam kraľujú,
vábiac` telom nahým a každý večer tancujúc`,
nech závojom ľahkým, ktorý tak deti milujú,
chránia ma pred nástrahami tých, čo sa vnucujú.

Uvoľni myseľ, ktorú myšlienky mi zviazali,
nech slobodou omladená dušu moju rozveselí.
Pľúca dýchať sa môjmu telu už dávno zaviazali.
No núť v unavenú hruď prúdiť vzduch si smelý.

Zabudnutú chladným životom nechal si ma stáť.
Krehkú dušu osudom si nechal zdolávať.
Deň za dňom v kosť mráz ma začal objímať,
hoc`,to nezaprieš, ťa často počul si ma volávať.

Prosím, stoj, vypočuj si prosbu moju úprimnú.
Zúčtuj šance moje a zmaž už ťažkú horkú vinu.
Ovlaž oči rosou slzy, veď hlavu máš ty umnú.
Obeťou každodennou vykúpila som si ja nevinu.

Tak vojdi pokoj, objím telo krehké moje zvnútra.
Dovoľ perám nech úsmevom krášlia navždy tvár.
Hlava ochráni ma, veď poučená som už, i múdra.
Sním ťažobu z tela, nech čelo netieni mi chmár.

Neváhaj, ja už ako víťaz si stojím pred tebou.
Nepokoríš ma, viem, že si blízko, pri mne.
Vystri ruku ku mne, už dávno nie som slepou.
Ja chytím si ťa, to sľubujem ti čestne, úprimne.