Na konci jesene

Zachytené vnútorné pocity, ktoré vyvoláva v nás matka príroda

Obkolesená jesenne žiarivou prírodou,
nehybne stála som udivená jej krásou.
Zvláštne, hoc` šaty stráca, ostala hrdou.
Na vietor volá, pyšná, že zostane nahou.

Sťa na rozlúčku strom lístiu čosi šepkal.
Vietor ako poslušný sluha roznášal slová
plné nehy, ktoré echo odrážalo vždy od skál.
Malý zázrak, čo každý rok sa koná znova.

Však vzduch jak by nabral sviežosť novú,
ovlaží ti dušu i telo až strácaš ťažobu všetku.
Pýtam sa odkiaľ, to udivuje ma vždy znovu,
naberie sa sviežosť jeho v tomto zmätku.

No len úsmevom chladným pohladí mi tvár,
do očí fúkne drobný prach, čo umlčí ma zas.
Usmejem sa, nech jasné je, že nechcem svár.
Veď kto hádal by sa uprostred tých krás.

Spoza mračien slnko, nech usmeje sa volám,
posledné krehké lúče tepla skúpo neskrýva si.
Nemým tichom objímať sa sladko nechám.
Nehnevá ma ani vietor, čo strapatí mi vlasy.

Slobodou spútaná, očarená drsnou nehou
jesene kamarátky, čo každú chvíľu blíži sa,
vychutnávam krištáľovú sviežosť brehov
zurčiacej vody, kým povrch jej nezasneží sa.

Sledujem rybky malé kam asi sa ukryjú.
Či kožúšky im na ich krehké telá navliecť?
Ach nie, tie väčšiu silu tela i ducha majú.
Ľadu neľakajú sa, pod ním voda bude tiecť.

Želám si tam očarená kolobehom premeny,
nech pohľady krásy v pamäť sa mi vryjú.
Nech krajina moja ostane vždy plná zmeny,
nech krásy života mne nikdy sa neskryjú.