Čo prezrádza osamelosť

O čom sa rozprávame, keď sme sami so sebou.

Tak už máš konečne, čo si tak veľmi chcela,
tú samotu pokoja, duší liečiteľa.
Však len osamelosť vnímaš, bolesť samú,
čo vkráda sa ti i v noci do bezsenného snu.

Paradoxne nezískaš tak, čo si chcela,
ten pokoj duše, vyrovnanosť svojho tela.
Či už pozde sám čas na pomoc ti prišiel?
Možno len nenájduc`ťa včas, v diaľ odišiel.

Tak čo už teraz, tak samej, zostáva ti?
Zahnať osamelosť do kúta a užívať si?
Či v samote samej pokoj odpovede hľadať?
Tak pomätenosť duší v budúcnosti môžeš zahnať.

Milión pohľadov v mysli tvojej stále prebieha.
Ten bolesti film, čo druhým spôsobilas`sa odvíja.
V ňom pokorne hľadaj odpoveď svojho žitia.
Na konci tej cesty stratí sa osamelosť tvojho bytia.

Možno len oľutujúc`chybné kroky svojej cesty,
stratí sa neustála túžba uzavrieť sa pred tým,
čo jediný kráča spolu s tebou tvojou vytýčenou cestou,
chápajúc`ťa, bo ťa ľúbiac`, veriac`v kroky tvoje, bez slov.

A možno už sám čas klopal tebe dávno na dvere,
no ty privreté nechávala si ich vo svojej nedôvere.
Tam šepkal tebe tajné heslo žitia každý deň,
že nerozhodnosť neprislúcha ti, tou stratiť môžeš všetko len.

Že občas slepé oči zvádzajú kroky tvoje z cesty,
keď myslíš, že za všetkých rozhodnúť môžeš len ty.
Tak bolestné rozhodnutia, ako ostrú dýku, vrážaš v telo,
keď hluchá s privretými očami vykročíš vždy opäť smelo.

Však čas už dávno stále hlasnejšie ti šepká zas,
že obzrieť sa s kým kráčaš svojou cestou dozrel čas.
Pre tvrdohlavosť tvoju samotou ťa začal objímať,
aby rozhodnutie a voľnosť svoju každý mohol mať.

Preto osamelosť sama spoločníkom tvojím stala sa,
abys`pochopila v honbe svojej čoho všetkého si vzdala sa.
Pre neistotu svoju splácať budeš privysokú žitia daň,
kým zaslepené oči tvoje neuzrú, aký poklad ukrýva ti dlaň.

5.00 avg. rating (92% score) - 1 vote

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *