Očista duše

Čo všetko povedať môže jedna slza.

Pýtal si sa, čo ukrývajú oči, okná tvojej duše, vo chvíli,
keď z hĺbky svojej na svet slzu malú vyplavia?
Hoc pokožkou ťa pália priezračné tie perly poznania,
padať dolu tvárou k srdcu len ony smú, veď zmyli
ťažobu mysle tvojej hrdej, náhle bez vyzvania,
pokoriac ťa pred samým sebou až do nepoznania.

Prameňom lásky však zahŕňa ťa ľahkosť a čistota.
Pre to všetko zrazu chápeš, prečo bolesť ranila ťa.
Vnímaš ako teplom objíma ťa, jak matka batoľaťa,
zbavujúc ťa mučivých, už celú večnosť, okov života.
Krvou prúdiť necháš svojou, sťa by nový človek zrodený,
to, čo pred cudzím pohľadom si v slzu ukryl vedomý.

Tak zázračnou tou tekutinou očistené oči tvoje smú
dopriať ušiam tvojim počuť krehkosť priezračného dňa,
vnímajúc už len zvuky očistené od klamlivého sna,
hoc predtým pre povýšenosť pyšnú vnímali len samú tmu.
Tak duša tvoja cíti už, čo srdce pozná toľký čas,
a keby občas zabudol si, z očí vypadnú ti perly zas.