Pošepky

Čo zašepká ti v tichu vnútorný hlas.

Vraj každý si je strojcom svojho šťastia.
Hm, pochybujem, vážne.
Veď načo osud mi priplietol ťa,
keď nesmie to byť vážne?

Tak akú rolu dám ti teraz?
Milenca, či Kasanovu?
O zmysle vzťahu uvažujem neraz,
hoc nechápem ho, skúšam znovu.

Čo tak púta duše naše,
nespokojnosť či istota?
Osud len tak skríži cesty zavše,
nech city naše opäť zamotá.

Tak čo tým osud naznačuje?
Či len zmiasť chce lovca cieľa?
Že snáď mylné kroky boli moje?
Tých otázok je na mňa zavše veľa.

Však rozlúsknuť to len ja musím,
veď mňa sa to všetko dotýka.
Len ja si smútok v duši nosím,
keď zraňuje ma zas pýcha.

Každý nosíme si v sebe odpoveď,
stačí tichučko si načúvať.
V tom tichu ukrývam si ja spoveď,
čo v živote ma bude posúvať.