V drevenej lavici sedím, pohľadom smerujúcim z okna von. Kladiem si otázku, či sama seba ešte vôbec verím a či má zmysel ďalej veriť svojim snom.
Tak veľmi túžim byť vtákom a nechať sa unášať, slobodným vzdušným tlakom. Tak veľmi by som chcela len rozprestrieť krídla a letieť tak veľmi by som o svete ľudí, nič nechcela vedieť.
Chladné mokré listy už na zem začali padať a slnko mi teplé svetelné lúče do života prestalo dávať. V mojom živote to bola posledná svetelná žiara No keď zmizla mala som pocit ako by ma chvostom zabila raja. To teplo ktoré mi srdiečko plnilo láskou pochádzalo od teba starký môj no ty si žiaľ už prehral boj o život svoj.
Nastal deň v ktorom môj život začína strácať svoj zmysel deň v ktorý mi temnota ovládla absolútne celú myseľ. V tento deň na mojej tvári nežiari úsmev žiarivý ale úsmev bolestiví a mrazivý.
V živote som sa chcela naučiť toho veľa no práve vy ste ma naučili to čom som vždy vedieť chcela. Naučili ste ma to že treba bojovať za svoje sny aj v dobe v ktorej prežívam samé smutné a kruté dni.
Často krát si večer pod žiarivý mesiac sadnem a rozmýšľam či bez teba to ďalej zvládnem. Vždy keď zbadám žiaru toho mesiaca v mojej dušičke sa rozsvieti nádej veriaca.
Bola som dievča ktoré počúvalo posmechy ľudí a všade naokolo ako ma kto súdi. Bola som dievča ktoré za úsmevom skrývalo smútok a za to všetko mohol jeden obyčajný ľudský skutok.
Pomaly sa končí leto a moje srdce plače preto. Cez ten krásny letný čas som v srdci pocítila mráz.
Keď si mi volal povedal si mi veci ktoré ma zranili a neustále mi srdce ranili. Ak si si chcel svoje ego zvýšiť tak to sa ti ho podarilo pekne znížiť.
Myslela som si že všetko čo k tebe cítim je preč no láska k tebe znova zodvihla svoj meč. Nechápem prečo mi to stále robíš prečo ma stále v smútku topíš ?
Najnovšie komentáre