Vzdialený

…a srdce si vezme so sebou…

Ako ti poviem, že duši mojej chýba tlkot srdca,
že spolu so sebou odniesol si ho v svojej hrudi?
Náhliac` sa preč odo mňa, mysľou náhle vzdialený,
poháňaný časom, ktorý je aj tak stále nemenný…
Tak ako ti poviem, že v hrudi bez srdca krv neprúdi,
že bez neho, hoc` i chcú, už nesmú dýchať pľúca?

Hoc` cestou doženie ťa opäť čas, keď si iba môj,
len pomaly krája tie chvíle naše spolu strávené,
vracia ťa dookola stále späť na nebeské miesta,
neľutujúc` ťa, horúce city srdca striedajú mestá,
ktorými prechádzaš a smutné oči máš znavené,
mysľou som pri tebe, no v hrudi mám srdca bôľ.

Lebo práve teraz deje sa to, čo zabudnúť ti už nedá
a rozpálené telo chveje sa ti spomienkami citov,
znovu prežívaš muky a zároveň radosť, kto vie,
v tvári horíš plameňom, to ona mi všetko povie…
Právne si cudzí, no dušou len mojim, priznaj si to,
hoc` telom si inde, srdcom pri mne. To ono ťa predá.

Tak len sústreď si myseľ na to, čo mi práve robíš,
dnes chcem si ťa už ponechať, tak sebecká som,
lebo už nevzdám sa bez boja tej čarovnej chvíle,
keď dočkám sa konečne času, čo delia nám míle
a tvárou pozriem v tvoju tvár, ktorú spoznala som,
aby v očiach uvidela som oheň, ktorým pre mňa horíš.

Tak ako ti poviem, že zlodejkou som, i keď sa bránim,
že pánom mojim smieš byť, hoc`ja som tvojou paňou,
že zakaždým kúsok duše si beriem a prísne ju strážim,
lebo prchavá je, kto vie prečo, veď predsa nič neváži,
a dobývam ťa hlbšie, kým neostaneš prázdnou baňou
a ja bohatým majiteľom zlata, ktorý kupcov sa stráni.

Lebo poklad ukrývam si v srdci, čo vzal si so sebou
znenazdajky na cestu netušiac`, čo tým spôsobíš.
Tak stráž mi ho, lebo viac už pre teba veru nemám,
čo mala som, to dostal si, teraz už len seba samú mám,
to dosť je pre teba, ktorý srdce moje zlaté vlastníš.
Či dušu by si ešte chcel, rozprávať sa s tou, nemou?

Tak teda vezmi si ju, skús, lebo slobodná je veru,
či chytíš si ju? Neviem, musel by si riadne bojovať
o to, čo jediné si strážim, lebo pokoj v nej si ukrývam,
to jediné, čo stratiť nechcem, čoho už veľa nebýva.
Ale podelím sa s tebou, veď ty ho násobíš, smieš ho mať.
Lebo vlastníš moje srdce a v ňom zároveň aj moju vieru.