Sila vôle

O skúškach života…

Zrazu znenazdajky opýtal sa ma môj život,
či spoznala som na ceste svojej beznádej.
Pýtal sa raz, a potom zas, a nie veľmi milo,
no len skúšal ma. Až potom život dostal dej.

Ťažkou rukou osudu objímal ma v pleciach,
silou vôle tlačil rozum k bezbrehému múru,
surovo tak do očí vrážal poznania mi pečať,
lámajúc` hrdosť, až v očiach vyschli slzy studu.

Len bezduché telo, miesto očí tmavé uhlíky,
no srdce, ten chladný a zatvrdnutý kameň,
chránené tak, odrážalo bolesť a všetky vzlyky,
necítilo nič, už ani radosť, zhasol očí plameň.

Výkriky umierajúcej duše, lež v živom tele,
kto by hľadal silu tam, kde je samá krehkosť?
A stratená viera, či nádej, tie života činitele,
blúdili v mori strachu, hľadajúc`dlhovekosť.

Aký veľký prázdny priestor zrazu smie byť,
keď sa náhle strácaš v sebe samej zlomená.
Len krehké žily udržujú život, ešte smieš žiť,
lebo rovnica poznania nikdy nie je nemenná.

A Beznádej? Krutá vládkyňa nášho Strachu?
Čo strachom svojim ovláda náš krehký život?
Ovláda len toho, čo ostal ležať vo víre prachu.
Zložila som skúšku teda, náhle, jasne, náruživo.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *