Vedená túžbou

Čo sa v človeku občas odohráva, keď myseľ oddychuje…

Ľahučko ako vánok vošiel si. Bez klopania.
Len dotykom slova, hlasom ľúbezným.
Pokoja nemám, v hlave víriš mi až do rána,
spútaná som náhle tým citom neznámym.

Tak poddať sa tej túžbe, ach to láka ma.
Však skutočnosť býva i iná, niekedy…
Čo hľadáš, prečo vykročil si do neznáma
smerom mojím, nemám pokoj odvtedy.

Tak rozbehnúť k tebe bez rozmyslu smieť,
byť rýchlejšia než myšlienka, než smiech.
Spoznať dušu tvoju, len v objatí sa chvieť,
nájsť poklad a uschovať ho až na veky viek.

Tak dotkni sa ma hlasom, nech odvahu mám,
nevzdávaj súboj, znovu žiadaj o stretnutie,
nech samota sa stratí, čo mrazí srdcia nám.
Nech neuhasne nám to krehké vzplanutie.

V teplom ohni kozuba sa strácať náhle celá,
v plameňoch ohňa cítiť ducha i tela silu.
Nepoznať zradu, len cítiť vôňu tvojho tela.
Nechať plynúť čas a za oknami krásnu zimu.

Stať sa tvojou súčasťou a nestratiť seba,
dostihnúť tak osud, čo predkladá ti účty.
Kráčať svojim životom, no tesne vedľa teba,
nájduc` tak zmysel osudu, ktorým si už ty.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *