Nastal deň v ktorom môj život začína strácať svoj zmysel deň v ktorý mi temnota ovládla absolútne celú myseľ. V tento deň na mojej tvári nežiari úsmev žiarivý ale úsmev bolestiví a mrazivý.
V živote som sa chcela naučiť toho veľa no práve vy ste ma naučili to čom som vždy vedieť chcela. Naučili ste ma to že treba bojovať za svoje sny aj v dobe v ktorej prežívam samé smutné a kruté dni.
Dlaň sťa vtáča malinká je, v nej duša teplo opúšťa. Zúri, stoná, vzoprená v nej, chlad pomaly pripúšťa.
Často krát si večer pod žiarivý mesiac sadnem a rozmýšľam či bez teba to ďalej zvládnem. Vždy keď zbadám žiaru toho mesiaca v mojej dušičke sa rozsvieti nádej veriaca.
Bola som dievča ktoré počúvalo posmechy ľudí a všade naokolo ako ma kto súdi. Bola som dievča ktoré za úsmevom skrývalo smútok a za to všetko mohol jeden obyčajný ľudský skutok.
Každý život raz padne ale jej srdce to ešte zvládne. Jej srdce z každej strany dobodné ani jedno miesto nie je zachované.
Skrytá túžba mučí ma, ja stále myslim na teba, čas nepriniesol uľavu mne srdce puká od žiaľu
Strach, ten odveký rival človeka. Či si má v ňom človek nohy zmáčať, či snáď ponoriť sa doň celý ? Nikto Ti nedá tú odpoveď.
Píšem báseň o premene o premene seba samého už nechcem plakať na ramene niekoho iného
Duša človeka, tá odveká schránka bytia všetkých pocitov. Ak je zráňaná, kto ju potrieť olejom má ? Kto ju vánkom ochladí ?
Najnovšie komentáre