Zlatý prach

Dlaň sťa vtáča malinká je,
v nej duša teplo opúšťa.
Zúri, stoná, vzoprená v nej,
chlad pomaly pripúšťa.

Oči čierne, žalostné má,>
skrýva pohľad vo viečkach.
V nich tichý dym sa rozhorieva,
klesá kútik na líčkach.

Ach, ten nemý ľud tu vládne,
čo v nej silu uberá.
V duši, v srdci nádej kradne,
koreň slasti umiera.

Kde dobro v tejto zemi žilo,
keď steblom lúka prerástla.
V tom čase suchom, biednom,
zlo v srdciach sa rozrastá.

Kam ísť, ba či veriť má,
slovám z cudzích úst.
Až ponorí sa dôvera,
v tej tiesni niet kam ujsť.

To blaho v nás sa pominulo,
keď ovládol nás zlatý prach.
Čo vládne svetu, každý chce to,
aj za cenu duše v nás.