Tanec v daždi

O stretnutí s dažďom…

Preťažené nebo slzami dažďa zmáča Zem,
tichou ulicou kráčam tmavej noci v ústrety.
Kvapky padajú vedľa seba, nikdy sa nestretli,
len ťaživé kroky ozvenou šíria sa tam a sem.

Zahalená len nocou tmavou a tými kvapkami
pomaly zmývam pocity svojho nového dňa.
Dážď jemne hladí pokožku, akoby silu zo mňa
tak čerpal, po celom tele prechádza mi rukami.

Objatiu nebránim sa, vychutnávam ten dotyk.
Láskaniu nežnému poddávam sa náhle celá.
Nebeskou vodou zmáčaná mám, čo som chcela,
očistená samotným nebom, neznajúc` ostych.

Dažďom spojená až k samým nebesiam siaham,
hviezdnym nebom plávam, jednou z nich som.
Tou hviezdou, čo na dobrú noc mi s úžasom
zabliká noc, čo noc, keď ja sladko zaspávam.

Nebeský otec, ktorý do splnu práve narástol,
krehko osvetľuje cestičku, ktorou si kráčam.
Ľahučkým krokom s úsmevom šťastia zmáčam
rozpustené vlasy, nedbajúc`, veď nahá som.

Pohľadom túžobným len nehybne sleduješ
obrysy zmáčaného tela, čo s dažďom tancuje.
Nespútané morálkou je ako keď dieťa trucuje,
náhle prichytíš sa pri tom, že s ňou tancuješ.

Dážď spája vás v jedno vodou, čo pod nohami
v mláku zliali sa kvapky z nebies spadnuté.
Náhle tak dotkli sa jedna druhej ako obuté
topánky vašich nôh, spojení ste práve pätami.