Prebudenie

O prebudení telesnom aj duševnom

Noc ti vládne, potichu objíma ťa tma.
V posteli svojej opäť sám si kraľuješ.
Od dávno zabudnutého najkrajšieho sna
deň za dňom pomaly tak sa vzďaľuješ.

Mesiac vysmieva sa tvojim myšlienkam,
noc očami hviezd ťa neustále sleduje.
Horúca tma v sny svoje už ťa oblieka,
zabudnutý deň túžby svoje ti teraz venuje.

Nádej láskou svojou telo práve rozpaľuje,
viera vlieva istotu, že všetko získať smieš.
Krv presviedča myseľ, to všetko si dovoľuje,
uprostred noci uväznený zrazu všetko vieš.

Že osamelé ráno ohrieva už len slnka lúč
a hudba vymenila pravidelný nočný dych.
Uvažuješ o tom, či stratil si niekde lásky kľúč
k srdcu a že čas je prekonať si svoj ostych.

Že nocou počítať chceš hviezdy vo dvojici,
mesiacu venovať tajomstvá horúcich nocí.
Sladučké bozky denne cítiť na svojom líci
a poznať tajomstvo daru, čo len bocian nosí.

Každé ráno zohrievať chceš bytosť blízku
pohľadom tak vrúcnym, čo vyrovná sa slnku.
Úsmevom krášliť každý pekný i pochmúrny deň
tomu, koho ľúbiš a kto patrí ti, zvnútra i zvonku.

Osamelosť zahadzuješ, šťastie pútaš okovami
k sebe rozhodnutím, nech nestratí sa náhle kdesi.
Usínajúcemu mesiacu ráno poďakuješ snami,
čo prebudia ťa dnes dvakrát, však už vieš kde si.

Hudbou znie ti srdce v hrudi, vyhráva ti láskou.
Zamračené ráno zmiasť chce voľbu, ukrýva sa,
no nemôže, tma s nocou strhli osamelú masku.
Ponáhľaš sa za tou, čo v srdce tvoje vryla sa.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *