Tak si spomeň

O nevyčerpateľnej láske…

Skôr, než deň ukončí myslenie bdenia
a noc zahalí ťa do pavučiny snenia,
spomeň na srdce, čo tíško v hĺbke duši
nemým hlasom rozochveje srdce až ti búši,
bo túžbou rozhorel sa plameň, tak ma páli,
za tebou. Snáď neukryješ sa mi ani v diali.

Prosím samé nebo, nech vyčarí ti dúhy deň,
zmes slnka lúčov a nebeských kvapiek len,
aby farbou samou nasiakol ti nežný očí jas,
čo zamatovým pohľadom odzbrojí ma zas
a na veky vekov dejín našich samé snáď
vpíšu, že z hĺbky duše mám ťa stále rád.

Že si slnkom, čo rozjasní mi dažďa deň,
hoc` niekedy nevnímam to tak, no preto len,
že samozrejme pri mne stojíš neochvejne tak,
že občas i zabudnem, že ľúbim ťa, nevdojak
mylne mysliac` si, že snáď len moja iba si,
pozabudnúc`, akým zdrojom pre mňa si krásy.