Kamarátky ticha

O veciach medzi zemou a nebom

Tma a noc, kamarátky ticha,
čierňavou nočnou maľujú svet.
Nenáhliac` sa, veď skoro každý dýcha
pokojne spánkom, už niekoľko liet.

Materskou láskou, závojom plachým,
unáša myseľ v Mesačný svit.
Jagavé hviezdy skúmajú nemým
pohľadom dušu, či smieš ešte žiť.

Pokojne, jemne, a pritom jasne
otvoria oči pod závojom snov.
Darujú nádej, nech cítiš sa krásne,
veď život je taký, tu netreba slov.

Len šerom, či lúčom, tichom a tmou
osvetlia cestu, keď cítiš sa sám.
Vfúknu ti v telo polnočnou silou,
čo stratil si v svetle dennom – tam.