Podvečerné zvuky

O zvukoch, ktoré ako nezvaný hosť vchádzajú cez naše, hoci zatvorené dvere.

Podvečerný pokoj s ľahkosťou hladí moju tvár,
snímajúc z tela ťažobu, ktorou deň ma vyčerpal.
Od susedov nezvyčajné zvuky vchádzajú stenou,
úplne preplnené prudkou negatívnou energiou.

Z vedľajšej izby môjho panelového bytu,
však ozývajú sa krehké tóny flautového hitu.
Občas vymení ich sladký spev mojej dcéry,
hľadajúc` si len ten správny tón, čo jej noty delí.

Hodvábne zamatovú melódiu krásnej piesne
prehlušia prudko sa zatvárajúce vtedy presne
výťahové dvere, čo v tej chvíli ktosi pustil len,
náhliac sa domov, kde ho čaká jeho krásny sen.

Kým vstúpi, však ťažobou svojou ovešané dvere,
zastenajú ťažko, až cítim ako pánt sa kruto derie.
Ten „ktosi“ nehľadiac` na privítanie svojho bytu,
s treskotom hlučným vstúpi, sťa sám býval by tu.

Na to všetko susedove šteňa reaguje príliš dravo,
jemu asi nezdá sa, že býva sa tu veľmi zdravo.
Sebecky tak uplatňuje dravou silou vôľu svoju,
aby každý jasne pochopil, že on je pánom domu.

Zrazu myšlienky mi vtiahne hudba flauty znovu,
želám si nech ľahkosť tónov naplní byty domu.
Nech vychutnať vie každý vznešený ten hudby tón,
ktorým skoro každý deň už roky ozýva sa dom.