Ako vonia noc

Čo všetko zamestná našu myseľ, keď nás spánok nechá čakať.

Telo udalosťami dlhého dňa unavené,
pokojne odpočíva nocou uložené.
Myšlienky však nútia myseľ moju
hodnotiť vety, čo zablúdili znovu.

Hlboké ticho polnočnej tmavej noci
prerývajú zvony, čo ju majú v moci,
odbíjajúc` z neďalekej kostolnej veže,
všetkým ľuďom, čo ponocujú v leže.

Nútim telo svoje, aby konečne už spalo,
no myseľ moja bdie si ďalej smelo.
V uši doliehajú zvuky dávno nepočuté,
vnášajúc` úsmev v srdce už odpočinuté.

Výdychy tela, ktoré vtiahol dávno sen,
prehlušia myšlienky, čo priniesol mi deň.
A tak náhle pod rúškom tmavej noci
usmejem sa sladko, pre ten dobrý pocit.

Ráno sľubujem si pozrieť hlbšie v tvár,
čo spoločnosť mi dávno robí a to je dar.
Rozhodne chcem vrátiť teplý tento pocit,
čo objal ma tak náhle uprostred noci.