O schodík vyššie

O skutočnom priateľstve

Uväznený medzi ľuďmi, a predsa taký sám.
Vpadnutý do života, čo podlieha náladám.
Odsúdený lásku dávať, no nemôcť vziať si späť,
hľadáš útočisko, v ktorom plakať budeš smieť.

Hoc` s pocitom viny, v náruč padáš rád
tomu, koho dávno nazývaš „môj kamarát“.
Tiché slzy cez boľavé líce necháš padať tam
na rameno toho, ktorý dávno pozná bolesť sám.

Cez stiahnuté hrdlo z hĺbky duše vydáš slová,
čo pôsobia ti rany, keď zastihne ťa bolesť znova.
A hoc` cez výkriky plaču trhá sa ti z duše tlak,
ten druhý počúva ťa pozorne a nechá všetko tak.

Až keď rovnováhu získaš svoju opäť po tom,
čo vylial si si srdce a telo zaliate máš potom,
v očiach uvidíš, čo hľadal si – ten vzácny dar,
pochopenie, že cíti s tebou, lebo on to prekonal.

Zrazu chápeš všetko, v telo vlieva sa ti sila,
odpustenie pýtaš za to, že kruto súdil si ma.
Nič však nie si dlžný a náruč uvíta ťa zas,
keď kolená ti slabosť podlomí neoblomne čas.

Náhle vidíš silu ducha v tom, že slabosť ukáže.
Spytuješ si svedomie a čuduješ sa, ako to dokáže.
Pozorne počúvaš slová, čo vrývajú sa cez pokožku
v myseľ tvoju. Z bolesti ostalo ti už len trošku.

A tak s pokojom v srdci domov sa smieš vrátiť,
získal si tak veľa, poznanie, to nemôžeš už stratiť.
A preto úsmev opäť krášliť smie ti uplakanú tvár,
lebo máš tu niekoho blízkeho a to je vzácny dar.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *