Nemý hlas

Keď znie volanie…

Tak nemý to hlas a vášnivý vzdych,
tak tajomný čas, čo trápi len tých,
ktorých mučí vášeň a požiera strach,
že stratili sa sebe, že menia sa v prach
a strácajú silu, ktorá ženie ich vpred
k samotným výškam, čo ukrýva svet.

Tak vráť sa a príď, zastav už čas,
nech meškajú hodiny, nech nechodia včas
a pomôž mi vztýčiť sa, vystrieť si zrak,
vyčisti myseľ mi, nech deje sa tak,
nech cítim ťa telom, nech vábi ma zas
duša i srdce, ten čarovný hlas.

Nech srdce mi plesá, nech lietať si chcem,
nech myseľ ma neťaží, vieš, že to viem.
Tak cítiť tvoj dotyk, tak schúliť sa zas
v náručí tvojej, kým šepká mi hlas,
že som túžbou i vierou, samotným snom,
všetkým, čo hľadal si, že jedinou som.

Tak dodaj mi silu, objím ma zas,
silno i vrúcne, nech spomalíš čas
nech stratí sa slza, čo vyčistí zrak,
nech vidím ťa pri mne, nech ostaneš tak,
kým zapadne Mesiac a slnečný lúč
vystrieda čas, čo šepká ti: „Tak už sa lúč!“