Duchom vzdialená

Myšlienky v zasnení

Milý pohľad, hlboký dotyk dlaní pár,
v očiach vzplanutie, až pálivý očí žiar,
na perách hebkosť a túžobný z duše vzdych,
tak sedíš s mužom, pre ktorého si jednou z tých,
čo krášlia chvíle čakania na Zemi tu prežité
vzťahmi, o ktorých premýšľať je príliš zložité.

Dušu zviera tlak, čo trápi srdce bolesťou,
tak odvráť zrak, nech ochrániš sa hrdosťou,
by ukryla si slzy, čo pália oči poznaním,
že kráčať by si chcela životom práve s tým,
ktorý jemne dotýka sa dlaňou tvojho tela,
bez toho aby len tušil, že znamená to veľa.

A kým oči brázdia riadky, čo ukrývajú jedlá,
duchom vzdialená si, za hranicou najlepšieho jedla,
by zvečnila si chvíle, ktoré zjavili sa náhle,
prekvapiac ťa citmi, čo zdajú sa byť dokonalé,
hľadíš na jeho pery, ktoré vypúšťajú k tebe slová,
nezachytiac zvuky, bo vzďaľuješ sa stále znova.

Až kým pohľad prezradí ťa a otázkou ti zruší čas,
vidiac, že vzdialená si, že riadky s ním si nečítaš,
zmätený tak citmi k odpovedi náhle núti ťa,
by počul pravú odpoveď, ktorou k sebe púta ťa,
tak ukončí tú chvíľu, čo čarovnou sa náhle stala,
však ty už dávno zistila si, prečo si s ním zostala.

Pre tú krehkosť duše, ktorou vycítiť vie chvíľu,
pre tú jemnosť mysle, pre mimiku milú,
pre čarovný úsmev, ktorým smejú sa mu oči,
pohľad, ktorý venuje ti, keď ku dverám vkročíš,
pre samotný spôsob, akým ukrýva si city,
ktorými zahorel, tušiac, že prepadla si im i ty.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *