Navždy tak drzý

Zlomené lásky

V objatí tieňa ukrývaš svoj zármutok,
haliac tak bolesť do závoja tmy,
úspech ti daň prináša a tvoj majetok
množí sa ako noc, čo ukradla ti sny.

Ako noc, čo odhalí ti dušu ranenú,
ako noc, čo vládne tvojim myšlienkam,
či ako noc, čo pošepne vždy známemu,
že tmavé sny ako gorálky ti navlieka.

Zranené ráno ťažko vstáva nadránom
s únavou tvojou, čo obliekol si v noci
a ten obrázok, čo ukrýva sa za rámom,
zlomenú hrdosť uprostred srdca si nosí.

Uprostred srdca, aby rozprúdil ju v žilách
– len tak do tela roznesie ju v krvi
červeňou jasnou ako zore keď svitá,
no ty už dávno hore si vždy prvý.

Aby tak v objatí tieňa ukryl si svoj zármutok,
ktorý vyplavil sa v noci von cez slzy,
a pokožkou vsiakol naspäť, lebo on je tvoj majetok,
čo pripútal ťa k sebe – navždy. Je tak drzý?