Medzi mlynskými kameňmi

Zamotané ťažké situácie vyžadujúce našu pozornosť nás niekedy dusia…

Zmätená som. Neviem, kde sa pravda ukrýva.
Každý zatajil si práve jej kúsok. Tak to býva.
Či pozícia sily mohla by touto formou zvíťaziť?
Tak na to nemala by som ani pomyslieť sa odvážiť.

Porovnávať im mieru viny, tak to význam nemá.
Pravda kdesi uprostred skryla sa, no býva i nemá.
Čas však žiada si odo mňa už prísne zakročiť.
Zamiešať sa medzi nich, veď musí sa to už skončiť.

Ako starostí by mi osud málo dal, valí sa to na mňa.
No jediná som v boji tomto, musím byť odvážna.
Len menej ako pomýliť sa, je mi tu však dovolené.
Kladiem otázky, no nič nedozviem sa, sme nemé.

V žalúdku, sťa kameň ťažký, mi usídlil sa žiaľ.
Ako rozmotám ten zmätok, keď neviem odkadiaľ?
Či naznačiť mi cestu by chybou života sa stalo?
Pomoc hľadám, veď deje sa, čo stať sa nemalo.

Tak bolesť rozdala som v zmätku obom stranám.
Informácií zatiaľ málo mám, viac si pohľadám.
Však kde padla kosa na kameň, nedozviem sa.
No dušička malá čisto ku mne by mohla otvoriť sa.

Hoc` v očkách veľkých ukrýva si jednanie nečisté,
na dôveru jej len čakám, veď my sme si také blízke.
Ale keď ona čistú cestu ku mne nechce si nájsť,
ťažko odhadnúť budem môcť, ako ďaleko mám zájsť.

Tak práve ona sama sebe nepriateľkou svojou je,
lebo vŕtať sa v tom nechcem, keď všetko mi nepovie.
Tak hoc` tajomnú moc zavádzania psychiky ovláda,
život vymyká sa jej už z rúk, sama to už nezvláda.

Nevinných lží časom narástol kopec, no obrovský.
Teraz lavína sa spúšťa, zavalí nás však už všetkých.
Čistú dušičku nevedomky denne hriechom obaľuje,
hoc` páve to jej cestu životnú každý deň sťažuje.