Mám, čo som chcela

Tichá láska

Dotkla sa ma a ja pokorou sa skláňam.
Usmieva sa na mňa, a mne srdce tíško plače.
V dušu vošla, naplnila vnútro teplom,
lež silou svojou stláča ju až sa zadúšam.
Tak porazený víťaz som, mám, čo je naše,
šťastná vo svojom šťastí, zatienená svetlom.

Tak spaľujúc` ma horí vo mne ohňom,
ktorý dávno vierou vyhasnúť som nechala.
Dostihla ma nádej, ten posol dobrých správ,
zavaliac` ma nehou, mne ťažkým bremenom,
na ktorý čakala som, lež dávno dúfať prestala.
Tak ako teraz postavím sa k nej tvárou v tvár?

Ako prijmem dotyk nehy, ako rozdám sama ju,
kto zastaví vášeň, vyvierajúci prameň v nás,
čo mi tlačí slzy do očí, keď sa nedívaš,
poznaním, že stretla ma Tá čo i ja mám Ju.
Dávno kráčala som cestou tou, a teraz dozrel čas,
lapená som vierou, dejom, ktorý i ty snívaš.

Tak vychutnám si bolesť, ktorou ma objíma,
poznaním, že dostala som to, čo hľadám
roky snáď, komu s tým sa priznám, že nesnívam,
že život môj je rozprávkou, čo sa práve odvíja
a pomáha mi skrášliť deň, keď na kolená padám
od únavy. Zrazu žijem život, náhle ho už stíham.