Keď usínam…

O zaspávaní, ako inak…

V objatí tichej noci sama usínam,
s dôverou vnáram sa v hlbokú tmu.
Len tlmené zvuky života vnímam,
kým čulé oči temnote si privyknú.

Do voňavých perín hlavu vnorím
s tajomným želaním krásneho sna.
Nech splní sa mi v čo pevne verím
skôr, než vyhasne tá hviezda jasná.

Belasé nebo posiate hviezdami
priskúpo ukrýva tajomstvo života.
Pozorne prizriem sa, odpoveď dá mi,
v sen opojný ťahá ma už temnota.

Oči mi ťažejú, prepadám sa tak v čas,
zemská tiaž stráca si pozemskú silu.
V iný svet kráčam si nocou tak zas,
vedená len mocou Mesačného splnu.

Len mihnutím oka čas sa tak skrátil.
Noc pomaly stráca už magickú moc.
Slnečným paprskom Mesiac sa stratil,
sen svoj snívať však smiem ešte môcť.

Pod viečkami očí svoju noc ukrývam,
kým splním si sen, čo priniesla noc.
Nepoviem ránu, o čom ešte si snívam.
Tajomstvo strážim si, nech má veľkú moc.