Keď ti duša plače

Život donúti nás z lásky silnými sa stať

Čo som životu tak veľmi kruté spôsobila,
že mi osud ťažké muky svoje prebolené dal?
Čo vo výchove som nepozorne pozabudla,
že dcéru svoju tak povrchnú veľmi mám?

Zodpovednosť vzdialená jej na sto krokov je,
viny svoje výhovorkami si stále ospravedlňuje.
Vysvetlenie nepomáha, to pomaly ju nudí už.
Ja vidím stále častejšie, že chýba mi v tom muž.

Či bezmocnosť mi zviazala dávno ruky moje?
Cítim chladný postoj dcérin, čo ma tak sužuje.
Vzťah náš sa časom stal tak veľmi prepletený,
skutočnosťou samou, že rodičia sme rozvedení.

Nedôvera vkráda sa k nám pomaličky každý deň,
viem, že len čakať na zázraky nemôžem už len.
No východiská zužujú sa spolu s tvojím vekom,
starosti mi pribúdajú, už mám ich neúrekom.

Tak teda jak vysvetliť, že sama seba neoklameš?
Že od života svojho nič zadarmo nedostaneš?
Že chyby svoje splácať budeš celým životom,
lebo dlžná neostaneš, veď to celé je len o tom.

Jak povedať, že deň je krásny aj keď vonku leje?
Že život tvoj je vtedy šťastný, keď mama sa ti smeje?
Že lásku svoju prejavíš jej skutkom vykonaným,
lebo slová nestačia, tie sú iba slovom planým.

Teda jak povedať, že trestám ťa, bo ťa stále ľúbim?
Že zastaviť to všetko musím, bo stáva sa to zhubným?
Že povrchnosťou svojou ničíš všetky diela moje?
A to je práve to, čo životom neustále ma sužuje.

Prečo prebolené oči moje v tichosti si sami plačú,
prečo uzavriem sa do kuchyne, keď koláče sa pečú?
Prečo v byte našom spolu každá sama si už žije,
hoc na svete nie je bytosť, čo bližšia srdcu mi je?

Preto teda stále čakám, že hlávka tvoja zamyslí sa
nad tým, čo všetko život ti dá a čo len oplatí sa.
Že hrdosť tvoja dovolí mi za ručičku chvíľu viesť
život tvoj, nech nestratí sa osudová čiara ciest.