Či ticho lieči

O tom, že nie je ticho ako ticho.

Mĺkve máš ústa, už vnárajú sa v seba pery,
v spoločnosti toho, kto ti už dávno neverí.
Však o to asi výrečnejšie oči tvoje práve sú.
Povedia mnoho tým, koľko pohľadu znesú.

Teda vedľa seba ste tak v tichu uväznení,
lebo jedno slovo nemôže to všetko zmeniť.
Slovo nevyhnutné skazu vzťahu neoddiali,
lebo dávno zmrazilo to, čo ste si sľubovali.

Dušu šťastnú vtedy zvečnili ste si v obrázok.
Dnes v hlave víri ti nekonečne veľa otázok.
Oči jasne vidia, čo mladosť ukryla pred tebou,
spomínaš na babičku, na pravdivosť jej slov.

Prchavú mladosť zamenila si za skúsenosť,
nevinné telo dávno nahradila tvoja zrelosť.
Neprávom uväznená duša poznačila telo ti,
väznené telo poddáva sa tomu, už ťa mrzačí.

Pokrivené myšlienky nedovolia vzhliadnuť deň
takým, akým v skutočnosti mohol byť by len.
Uši nezachytia osudové slová láskavého života,
nohy neprekročia čiaru pomyselného žitia plota.

Unavené pľúca ťažkým dychom plnia deň,
dusno býva u vás dávno, nevidíte sa už preň.
Ťaživé ticho bráni voľne vzlietnuť myšlienkam,
k egoizmu svojmu každý z vás sa denne utieka.

Stereotyp vládne u vás stále čoraz častejšie,
pichľavé otázky, tak to je u vás to najmenšie.
Spoločné máte už snáď len svoje jeho meno.
Stratené životy kráčajú si cestou svojou nemo.