Aký krásny môže byť deň

Úsmevné ponímanie dňa očami ženy.

Ach, ľudia, keď si spomeniem na prach,
už len to pomyslenie naháňa mi strach.
Alebo také každoročné umývanie okien,
tak teda to už radšej niekde asi zmoknem.

A keď sa tak čestne nad sebou zamyslím,
že mesiace dlhé si na vysávač už šetrím,
chytá ma záchvatu nekonečný smiech.
Ale veď práve to chcem, tak teda nech.

Po obchodoch už pomaly sa stále plazím
tak dlho, až kým na to pravé nenarazím.
Úsmev vylúdi mi už len leštidlo na nábytok.
Radšej vám ani nedopoviem ten zvyšok.

A, páni, keď už len tie schody naše vidím,
oči prevraciam, však stále sa len divím,
prečo ohýnam nad nimi chrbát unavený svoj,
keď dávno som už zistila, že márny je to boj.

No a prádlo, špinavé, však jasne ako inak,
tak na tom si ja zgustnem, veru tak je synak.
Sama seba neodvratne jasne presvedčím,
že to jediné ma od lenivosti svojej vylieči.

Však to ešte nie je všetko, no a jak by mohlo.
Keď vyvesím ho, nedbám, nech by i zmoklo.
Len jediné, čo chladné srdce moje dráždi
je usušené prádlo jemné tretí deň na daždi.

No a potom, keď tri dni odpočinutá vstanem,
zvesím ho a s úsmevom ožehlím, ja zas` len.
A aby chôdze a stoja nebolo zas príliš málo,
poukladané na kôpke jednej ostane už natrvalo.

A až potom spomeniem si, že chladnička ma volá.
To rozveselí ma, no zistím, že plná už dávno bola.
To asi vtedy šťastím vyletí mi srdce z hrude,
že variť v tejto domácnosti sa zas, opäť bude.

Tak pozornosť si šťastím odvrátim na svoj drez.
Zistím plná radosti, že riad ja umývam zase dnes.
Jemné ruky svoje plná šťastia ovlažím si v jari,
veď ruky práve krášlia ženu, to zabudla som vari?

Medzitým však čas už pokročí a nákup nie je doma.
Dozvedám sa od všetkých, aká je len to pohroma.
Ale aby toho nebolo zas pre mňa príliš málo,
znovu dozviem sa, že zarábať viac by sa tu malo.

No a ten zvyšok, myslím, to nič nie je, čo by za reč stálo…