Aby objatie nebolo prázdne
O hodnote vzťahu
Clivé srdce, prázdne objatie priestoru,
ticho kričí, až ozvenou sa ozýva,
no nik ho nepočuje. A tak bez dozoru
si slobodne uväznená opäť, zas.
To sa stáva, tak to už býva.
Prezradia to len zvlhčené konce rias.
A nič sa nevyrovná tej prázdnote,
keď počuť tlkot srdca domu.
Čas má zrazu iný rozmer a v tej nahote
je nepozvaným hosťom dňa.
No zbaviť sa ho nevieš, nerozumie tomu,
len vysáva ťa, až do samého dna.
Pokorne hráš sa s ním tú hru samoty,
a ktokoľvek naruší ten súboj ticha,
stane sa víťazom bez boja a za to ty
zožneš slávu pokoja, ktorý naplní ti dušu.
Misky váh sa vyrovnajú a hruď dýcha
inak. Tak privítaj hosťa a daj mu pusu.
Ku šťastiu treba dvoch Človek, bytosť to vznešených citov. A cit nie je produkt len mozgu závitov. Je výslednicou nášho ducha, tak súdiť ho nikomu neprislúcha. Kde je ho veľa, tam šťastie sídli a kde cit chýba, tam šťastiu sa vyhli. Básne na stránkach tých sú plné citu. Vnímame hlbku poétky duše rozvitú do slov a rýmov krásnych. Sú sťa výver prameňov vzácnych. I šťastia tam nadostač iste bude. Či skrylo sa snáď v zemskej hrude? Šťastie, aký to poklad cenný! Hodnotou je však premenný. Darmo aj vlastníš hory zlata, keď srdce trýzni lásky strata. Bo ku šťastiu duše dve je treba. A deliť sa o šťastie i o krajec chleba. Nech sa ti darí, poétka, v rýmoch aj v láske. A.