Zablúdený

O životných pochodoch.

V duši mám tieň, srdce tíško plače,
polovicu tela ktosi môjho odkrojil.
Stratila sa vášeň, stratili sa túžby naše.
Nie si už ten, kto vždy ma upokojil.

Túlavá myseľ, vychodené krokmi topánky,
v očiach ukradnutý svetla odraz ukrývaš.
Nepýtam sa kto si, to dávno nejde mi do hlávky,
mlčky dívam sa, ako telo z blata svojho dvíhaš.

Spadnuté kútiky, napätá v tvári pleť,
zhluky myšlienok pokožkou hlavy derú sa.
Nepýtaj sa – zatuchnutý vzduch dá ti hneď
odpoveď, život tvoj práve ti rúca sa.

Ako zablúdená loďka v mori kníše sa,
búrlivému osudu bez kormidla vydaný.
Ak odvahu máš, pod život svoj podpíšeš sa.
Nie si nikto, myslíš? A možno len poddaný.