Voda

Možno len kolobeh vody…

Kto vie čo si voda také sama sebe rozpráva
na ceste svojej v dlhej životnej to púti,
keď prekážky zemské, tak ťažké, zdoláva,
či za skupenstvom svojim niekde sama smúti.

A či šťastná je, keď ako para v diaľku letí,
či nepáli ju slnko, čo na ňu priamo v lete svieti
a či neštípe ju na duši krutý v zime mráz,
čo k spánku ukladá ju tak na dlhý čas.

Na čo také myslí, keď k nebesiam sa vznáša
a či nechýba jej tam tak prekrásna Zem naša,
či nezistí, že klamlivé je zlato, že je to iba zášť
a cez hnev blesku v búrke padá naspäť ako dážď.

A či od hanby prepadá sa pod zem potom tak
a len nebadane cez puky stromov spôsobuje tlak,
aby cez póry listov vypariť sa opäť na svet smela,
lebo slobodná je a lietať by zas po zemi chcela.

Len či tak nestratí sa v ľudskom tele kdesi,
že už len v tíme pracuje, či to ju tam nedesí,
či uchváti ju šťastie, pri putovaní žilnou cestou
po orgánoch všetkých, je unesená bez slov.