Steblá trávy

Kam to kráčame

Slnko a dážď do očí vplieta sen,
na ceste nie si sám so sebou len,
pod nohami zem mení steblá trávy
a nad hlavou čas splieta obraz slávy.

Kroky menia smer a horizont sa tratí,
v diaľke svieti obraz – koniec tvojej trati,
vieš čo vlastníš, no nie si svedkom slávy,
bohatstvom je myseľ, tá je darom hlavy.

Vzduchom letia oči, minulosťou hľadia,
vánkom šepnú slová, sviežosťou ťa hladia,
pôdou vonia život, prachom všetko mení
a tak spoznávame, čo tým vlastne mieni.

Len pekné telo a v ňom pekná duša
prezrádzajú všetko – to ako život skúša,
len pekná zeleň, rozkvitnutá lúka
ukazujú krásu i keď pôda puká.

Kým dažďom vlaha živý rozmanité kvety,
kým do očí nám denne slnko jasné svieti,
vietor šepká slová, ktoré noc nám kradne,
darmo zrkadlo sa smeje, že telo ti už chradne