Spomienky

O láskavých spomienkach

Kde sú tie nežné ruky, ktorými si ma objímal?
Kde sú tie oči, v ktorých strácala som sa celá?
Kde sú tie rána, keď vedľa teba tesne prebudená
zahnala som ti prázdnotu, ktorú si spomínal?

Tie nekonečne nežné, prebdené tmavé noci,
keď ruka v ruke zaspávali sme obaja pokojní,
zasiahnutí šípom osudovým, láskou spojení
do hĺbky každej bunky, tak bezbranní v jej moci.

Chýbajú mi neskoré rána, keď chrbtami prstov
pohladil si prebúdzajúce moje oči a lícne kosti,
nežným to dotykom, ktorý rozdával si do sýtosti.
Chvíle objatia, keď rozprávali sme sa bez slov.

Pozdné hody raňajok, keď krásne unavené telá
sýtili sme v pohodlí schúlení tesne vedľa seba.
Keď z očí tryskali iskry šťastia len pre mňa a teba,
keď žila, dýchala, jedla i spala som pre teba celá.

Keď úsmevom plným šťastia tŕplo mi líce celé,
keď pohľadom hlbokým pokoj istoty vlial si mi,
keď chránili sme si seba názormi sebe vlastnými.
Tak po tom prázdno ostalo v srdci, je teraz nemé.

Cítim stále ešte prenikavú vôňu kúpeľnej peny,
keď ochotne s láskou vrelou umýval si mi vlasy.
Keď vychutnala som každý tvoj dotyk, to mi asi
chýba teraz najviac, už stratila som iskru ženy.

Chvíle strávené pred blikajúcim obrazom filmu,
keď zaujatí sebou nevnímali sme už žiadne zvuky
a nádherne spotené nahé telá nevnímali tie muky,
čo spôsobili sme si, skúšajúc silu nášho organizmu.

Kde stratila som náhle istotu i silu svoju dať ti viac,
čo spôsobilo, že strach donútil ma náhle pozor dať?
Prečo unášať prúdom šťastia nemôžem sa už nechať?
Prečo nesmiem kráčať cestou tvojou ďalej ti veriac`?

Ako naučím sa bez ruky tvojej večer sama usínať?
Ako v sebe náhle potlačím si svoje osudové istoty?
Kam ukryjem si rozprávkovo krásne spomienky?
Prečo nedokážem sama sebe na to odpoveď si dať.