Smrť nie!…len sen

Pri spomienke na teba,
každý rád sa usmieva,
pretože, to si bol ty – večný úsmev na tvári.

Hlboko do sŕdc sme si tvoje drahé meno nechali vryť,
aj keď nie si s nami,
ale v týchto srdciach budeš stále žiť.

Dlhá, bolestná a tmavá, býva do neba cesta,
nezaslúži ju okúsiť duša ako tvoja…a predsa!

Srdce mal veľké ako svet,
kamarátom pomohlo vždy a hneď.
dal aj to posledné čo mal,
a za všetko len vďaku vzal.

Smrť nikto nečakal, čas sme si marili,
teraz je neskoro, aby sme mu to vrátili.

Dnes svieca a kvety je jediné, čo môžme ti dať,
pomodliť sa a nechať v pokoji spať.
Pomodliť a nechať v pokoji snívať,
uspávanku ti nad hrobom spievať.

Veľmi ťažké je pre nás, nechať ťa len tak spať.
keď máme chuť z plného hrdla kričať:
Vedľa seba ťa chceme mať!

Hovorím ti celkom isto,
aj po smrti máš pri nás miesto.
Nechal si tu čiernu dieru, nikto ťa už nenahradí,
nikto už tú dieru nikdy nevyplní,
vždy ťa budeme mať rovnako radi.

Neublížil nikomu, radšej mier ako boj.
Nie je to len povera, je to jeho povaha,
taký Mari bol.

V mojich ušiach stále znie ten hlas, čo mi smutne oznámil:
Marian nás navždy opustil.
Opustil si nás bez rozlúčky, tak náhle, tak mladý.
Prečo tento spôsob odchodu tak strašne bolí?

Aj z čiernej tmy, čo všetko krásne ukryla,
si dokázal vykúzliť farebného motýľa.
Zo zeme ukradli ťa nám bieli anjeli,
spokojne si s nimi lietaš medzi oblakmi,
nič ťa nebolí.
Ale čo mi? Tí na zemi? Nám krídla nedali!

Takto to nemalo byť,
aby si nás so zármutkom a bolesťou nechal žiť.
Ale zbytočná je výčitka, dobre vieme,
iného je vina, že smiať sa už spolu nebudeme.

Spravodlivosť najsilnejšia?
Nie!
Smrť bola tentokrát silnejšia.

Nemalo sa to stať, veď žiť začal len teraz,
nik nechcel aby bez tepu ostal ležať.

Len v ozvene počuť silný tikot hodín, tik tak…
ale čas, stojí,
predstavy, že je to pravda sa každý bojí.

So slzami v očiach a krivými perami,
pri hrobe ti stojíme,
so sklonenou hlavou a rukami v kríž,
každý tajne dúfa, že to len sladko spíš.

Odpočívaj v pokoji