Skala

o veciach aj neveciach…

S pocitom viny rozfúkal vietor peľ,
v údolí prachu zvíril sa kúdoľ živín
a kamenný úžľab zívol si spánkom živým,
kým zobudí sa z nehybnosti zemských pier.

V nevinnom spánku trblietal sa záblesk svetla
a krehučká rosa oblažila smädné bralá
najjužnejšej strany, ktorú ukrývala skala
pred pohľadom zemským každého tvoru sveta.

V tom chladivom objatí slnečného tieňa i lúča,
v spojení rosy, peľu i drobivého prachu,
medzi príťažou zemskou oblakmi a strachu
nazerá vietor do zvetraného skalného náručia.