S časom odchádzaš

Do očí mi náhle tečie prach
duše mojej, objíma ma strach.
V tých slzách topím lásku
rodičovskú, dávno sňala masku.

No nezmením to, už je to tak, hoci…
Vezmem ružu a vfúknem do nej vôňu vlasov,
nech objíme hrob tvoj svojou krásou,
kým vysušia sa prachom utopené oči.

Nech nestláča ti srdce, kým zem ťa zmení na prach,
prosím dotkni sa ma, letmo, nocou,
nezáleží či rozumiem ti svojou mocou,
len nech pocítim ťa láskou tvojou, kým vyprchá

z nás tá beznádej, čo živí moje vnútro.
Hľadám dotyk, poznám pohľad, v stromoch
rastie pot tvoj zaliaty, do zeme vtláča sa.
Pomaličky s časom večným odchádzaš…

5.00 avg. rating (92% score) - 1 vote

2 komentáre

  1. anonym
    5. aug 2013

    Občas i mňa zamrzí, že človek nemá úctu aspoň v týchto výnimočných prípadoch. Ono možno ani nie je podstatné posudzovať to z hľadiska kvantity, možno postačí aj kvalita. To len tak na okraj. Že aj poéta sa môže dotknúť nedbalosť.

    • Liduš
      10. aug 2013

      Ten, komu bola venovaná, jej rozumie, snáď, nejde o nedbalosť.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *