Nedostupná stanica
Ako teda mu to povedať, keď mobil má vypnutý…
Ukradnutý spánok, myseľ stále vzdialená
hľadá v diaľke toho, čo mnoho pre mňa znamená.
Čas ma nocou trápi, clivotou ma objíma,
však znať ti nesmiem dať, že ešte sa mi nesníva.
Len nedostupná stanica hlasom chladným dá mi znať,
že dnes večer nesmiem našu hru sa s tebou hrať.
Konečne tak na očiach mi viečka trochu opadnú,
no sklamaním, že nesmiem do srdca vojsť ti dnu.
Myseľ moja premýšľa koľko toho smieš mi dať.
Výsledok však ukryjem si, nedám na sebe ho znať.
Veď načo, dušu dávno vzala som ti, pokoja už nemá,
čo viac teda chcieť by som od teba ešte smela?
Možno dotknúť sa ťa hlasom, keď samota je doma,
bez výčitiek svedomia, že vyruším ťa opäť, znova.
No rozumná som žena, dospelá a slobodná,
viem, že veľa by som chcela a to nejde dovedna.
Že i tak už mnoho od začiatku sám mi dávaš rád,
tak zaženiem ten smútok a pokojne si ľahnem spať.