Nad samým bralom

Kráčaš životom sám?

Tajomná noc už halí mesto čiernym závojom,
skúšaš kráčať cestou, už dávno ideš po svojom,
smútok stal sa tvojim verným známym pocestným,
spoločníkom tichým, čo zvádza stať sa nezvestným.

Len tajomné zvuky, posvätný rituál jasných hviezd
sprevádzajú neustále kroky tvojich tajných ciest,
keď kráčaš smútkom ťažkým v diaľku kamsi vedený
bez náznaku najmenšej ľútosti, cítiš, že si zmätený.

Len stromom a lúkam, kameňom všetkých ciest
zveríš svoje ťažké tajomstvá prihorúcich miest,
čo spaľujú kruto duše, tak trýznia srdcia nevinné,
pritúliac sa k pravde, len keď slobodné sú po víne.

Na chvíľku však malú, len na ten čas kratučký,
po ktorom vždy vytriezvieš, tak ako sám každučký,
aby pocítil si svieži závan vzduchu, jemný opar rána,
čo ovlaží ti myseľ, nech netrápi ťa ostrá srdca rana.

Snáď pre oči dávno nevidíš, bo zatienili zdravú myseľ?
Tak skús nájsť odpoveď vo vete, tam ukrýva sa zmysel,
čo životom prirýchlym vytratil sa kdesi po kúsku malom,
no pozbierať ho musíš, nech je kde chce i nad samým
bralom.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *