Letný deň

Krvavé baretky vlečú si svoj šťastný náklad

siedmych uhlíkov…

cez oplakané žrde pažravých skokanov.

dlhá púť za potomkami čiernych bojovníkov

a pod týmto žrďoviskom, vulkán sa štverá

hruda za hrudou.

Veštec teplých chvíľ len pričuchne

a hneď sa berie na druhý svet

( tú krásu by neprežil).

Na krídlach rovnovážnych sladkastý závan prilieta,

krúži, ťaživý, ako vír po kameni utopenom.

To na ostni sa ryšavý kabát komusi zachytil

a zem ho prituho objala.

Nozdry dujú: už osem západov sme uzreli, čo ju vlci napadli:

Doteraz cerí na nich zuby.

ešteže tie biele potvory – muší maznáčikovia

ju akosi obriadili – boháčku akúsi prešibanú.

Už sa veru štetcom nepopýši.

Oheň už páli na človečí pól

je treba zmyť slanú vodu sladkou,

a ľahnúť si v zástupy žltých hláv a len tak ich

nezraniť – snežná krv vytryskne zo žíl.

Ani sa ich nedotkni! Majú strážnych anjelov

s bodákmi sťa malé pumpičky.

Len nežne pozri si na viečka a rozotlia sa

drobné klásky na tele.

Ako uhlíkovo rozpaľujú do kosti telo, čo na dne

presýpacích hodín drieme… lape po dychu

…

A vo chvíli , keď  živých opúšťajú sily a soľ ,

ohnivá guľa stratí sa z oceľovej platne zaborenej do vaty

vydotýkanej popolom.

Soľ sa ti nenávratne rozkotúľa,

voda vsaje sa do tvojich lievikov,

onemejú strážni anjeli, od letcov nedočkáš sa slova.

Umrel svet?

Zabudnutý v betóne a s kyvadlom v hrdle sekundy odbíjaš

do prvého výstrelu rovno cez jej farebné stuhy,

ešte dva hrdelné zášklby a…

láskychtivé klasy vrhnú bozkami semená do hrúd,

zborené do kolien.

oceľové kopije niekto vráža im do chrbtov a

chladne pribíja ich o matkinu hruď.

Nie však naveky!

O pár bozkov neskôr, zlodej si to rozmyslí

a položí ohnivú guľu na miesto – bez výčitiek.