Čo so zmätkom

Vystihuje okamihy očakávania

Nedočkavosť v duši mojej náhle zavládla.
Netuším, či správne som ťa opäť odhadla.
Viac ako kedykoľvek inokedy zajtra však
očakávam príchod tvoj, či veríš, je to tak.

Priamosť tvojho myslenia a i tvojej reči
chýbajú mi, tak ako ty, nuž kto vie či
objatím mi snímeš nečakaný chaos, zmätok.
Či ukryť sa mi podarí, čo priniesol piatok.

I keď v slabej chvíli, ale slovo si mi dal.
Verím teda, že príchodom rozjasníš mi tvár.
Že stratí sa ten pocit, čo pritlačil ma k múru,
ako bezbranné dieťa. Nemám pokoj kľudu.

Kiež by ako slovo na papieri len napísané,
zgumovať sa dali chvíle, čo ma držia na dne.
Kiež by sa už stratil ten nekonečný kolobeh,
čo zrejme sudičky mi venovali. Nuž tak nech!

Úprimný pohľad očí tvojich dnes chýba mi.
Cítiť chcem tvoju blízkosť, tak ako u mamy
cítila som chápajúce, úprimné to bezpečie.
Pocit, keď vieš, že všetko sa to časom prepečie.

S vierou teda uložím sa dnes večer spať,
že záleží ti na mne, že ma máš proste rád.
Že dotkneš sa dlaňou veľkou mojich pliec,
tak ako to robíš vždy, ja nechcem veru viac.