Chladivé vzťahy

Zrejme v živote hľadáme práve to, čo už dávno máme.

Vonku lampy pouličné chladný večer zažal.
Ticho tmu už tam nočnú prerýva.
Ja doma sedím, čas ma opäť trochu zdržal,
buchot ťažkých krokov nado mnou sa ozýva.

Unavenú hlavu plodné myšlienky mi ťažia.
Oči moje sa z okna na večerný svet dívajú.
Padajúce lístie zmývajú kvapky jesenného dažďa,
čo vo svetle pouličných lámp sa neustále mihajú.

Preto v oblohe nočnej neuzriem hviezdu jasnú,
všetky v ťažké oblaky sa prestrašene ukryli.
Či zaželať si, nech všetky svetlá sveta zhasnú?
Tak práve toto by mi ľudia sveta neodpustili.

No možno potom by opäť hviezdy zažiarili,
tmavej noci kraľovať by smelo mohli znovu.
Oči ľudí večer s úctou k nebu by smerovali,
hľadajúc si v hviezde osud svoj vždy znovu.

Takto len blúdia dažďom osvietenou nocou.
Neskoré nákupy súčasťou života sa stali.
Zaslepení vysokými cieľmi a veľkou mocou,
zabúdajú na to, čo v živote tak veľmi chceli.

Však stačí sa len trošku, trochu pozastaviť.
Pootvoriť dvierka izby, kde dieťa malé usína.
Nekonečnej túžby vlastniť čosi tak sa zbaviť,
pohladiť si vlastné srdce, čo životom už zhasína.

Spomenúť na nežný úsmev, on nikoho nič nestojí.
Presne taký nám vždy matka darovala každý deň.
Tak práve taký milý, čistý človeka vždy odzbrojí.
Veď pre také veci neprestávame hľadať si svoj sen.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *